Športový klub polície Prešov

Egypt - Dahab 2002

A je to tu sen všetkých potápačov Červené more - plné korálov a rýb ..... Táto akcia bola vyvrcholením mojich potápačských túžob. Všetko sa to začalo cez internet, kde som získal e-mail na potápačskú základňu. Po úvodných oťukávacích mejloch som zistil, že majiteľ tejto základne Imre rozumie nielen po anglicky, ale aj po slovensky - veď je zo Slovenska. Hneď sme si dohodli stretnutie v BA, kam Imro prišiel aj so svojou kockou Ildi. Pri tomto stretnutí som sa napevno rozhodol, že začiatkom sezóny si zoberiem mesiac dovolenky a hajde do Egypta. Prípravy boli hektické, lebo k potápaniu potrebujeme veľa výstroje, ale do lietadla si môžeš zobrať len 20 kg. Ja som si nabalil jeden kufor (30 kg) k tomu plný batoh (15 kg) a ešte kameru s automatikami (5 kg). Z tohto bola najviac prekvapená pracovníčka letiska, ona si myslela že je to batožina pre dvoch cestujúcich, no ja som ju z tohto omylu rýchlo vyviedol ... Prekvapeným bol aj ďalší pracovník bezpečnostnej služby, keď pri röntgenovaní zistil, že mam v kufri nasekané olovo. Dal si ma pekne zavolať a chcel aby som otvoril kufor, ale to nehrozilo. Potom by už ten kufor nikto-nikdy nezavrel. Po krátkom rozhovore a nakuknutí do čiernej knižočky ho chuť na otvorenie môjho kufra prešla. Po nasadnutí do lietadla a pripútaní sa už som cítil slanú chuť mora na mojich perách, no z toho omylu ma rýchlo vyviedol pilot, keď nám oznámil, že má pokazený kompas a preto budeme meškať. O chvíľu nabehla rýchla rota Čipa a Dejla a kompas opravili. Potom už len pripútať sa a rýchlo hore. Na obed sme šťastlivo pristáli v Sharm-el-Sheikhu. Na letisku nás už čakala Ildi s mikrobusmi.

Dahab základňa Lighthouse Jalla do Dahabu. Po divokej jazde sme v Dahabe boli za 1.5 hodiny, rýchlo do hotela sa ubytovať a poďme ho šnorchľovať priamo pred našou potápačskou základňou Lighthouse (maják). Útes bol nádherný a plný života, klipky, perutíny, bodloci, farebné koráli - fantázia farieb a tvarov. Ťažko to povedať, to treba zažiť. V deň príletu sme už potápať neišli, iba sme sa potulovali po meste a aklimatizovali sme sa na tunajšie podnebie. Dôležité bolo piť veľa vody, lebo tu človek raz-dva vypotí z tela veľa vody a to je pri potápaní veľmi nebezpečne.
Potápanie sme začali tzv. check ponorom, pri ktorom každý doladil vyváženie na slanú vodu. Pri tomto ponore sme si prezreli miestny útes Lighthouse - plný života a potápačov, denne sa ich tu vystriedalo niekoľko desiatok. Prvé dni nám Divemastera (sprievodcu) robil miestny beduín Attua (vpravo). Bol to výborný potápač, ktorý veľmi dobre poznal všetky miestne lokality. Attua
lokalita Islands lokalita Canyon sklenné ryby trnucha modroškvrnitá Na druhý ponor tohto dňa sme išli na južnú lokalitu zvanú Islands (ostrovy) - sú to dva ponorené ostrovčeky s max. hĺbkou 15m, ale plné korálových labyrintov a malých jaskyniek. K videniu to bolo veľa rýb a veľký húf mladých barakúd. Na koráloch bolo plno prisatých hviezdic (tŕňových korún), ktoré ich pomaly požierali. O týždeň neskôr som tu videl plachtiť nádhernú rybu Eagle ray (jej slovenské meno neviem), hlavu mala ako opica a rozpätie krídel do 1,5m. Na všetky lokality okrem Lighthouse sme sa vozili na džípoch z 2.sv vojny v dezolátnom stave. Nasledujúci deň sme sa vybrali na sever, asi 15 min. od základne, na lokalitu Canyon (kaňon). Najprv sme sa prebrodili 20 m po deravom útese do plytkej lagúnky, v ktorej žije párik sépií, potom nás prúd vypľul priamo do otvoreného mora, ďalej plávaním v 10-15 m hĺbke sme sa dostali k otvoru v 25 a odtiaľ kolmo dolu do kaňonu (35 m), tam sme sa všetci počkali a vydali sme sa smerom von, po ceste sme stretli húf sklenných rýb a po prepchatí sa cez úzky otvor sme sa dostali zase na otvorené more. Opačným smerom kaňon pokračuje do 55 m a tam oknom vyúsťuje von. Pri ceste späť sme mali možnosť vidieť koralové atoly s množstvom rybiek. Vysiľujúci bol opätovný vstup do lagúnky, keď potápač sa musí čo najviac pritlačiť ku dnu, aby ho nestrhával spätný prúd a zapnúť turbo. Kto už bol vysilený, tak sa nafúkol a po hladine sa dostal na breh. V neďalekej reštaurácií sme si dali beduínsky čaj a po 2 hodinovom oddychu nás šofér zaviezol o 200 m severnejšie. Z Rex reefu (Psieho útesu) sme plávali za pomoci prúdu (drift dive) ponad kaňon späť do lagúnky. Na tejto lokalite bola akoby na obdiv vystavená nebojácna trnucha modroškvrnitá.
Na večer sme si urobili nočný ponor na domácom útese. Ako všade inde, aj tu má nočný ponor svoje tajomné čaro, k videniu bolo veľa nočných rýb a v dierach v útese bolo vidno veľké 2-3 m murény a spiaceho napoleóna, bolo nám divné ako sa cez také malé okno dostala táto 1,5m ryba dovnútra. Pred koncom ponoru sme si ľahli na piesčité morské dno, vypli sme lampy a pozorovali sme svit mesiaca z hĺbky 5 m. Pri mávnutí ruky bolo vidieť fosforeskujúci planktón. Aj tento nočný ponor na známej lokalite bol pre mňa veľmi zaujímavý.
Ďalší deň sme sa vydali na južné lokality Caves a 3 pools (jaskyne a 3 bazény). Od základne sú vzdialené 40 min jazdy. Keďže v noci sa rozfúkal vietor, ktorý fúka 9 dní vkuse, tak aj more sa vzdúvalo a sťažovalo nám to vstup do vody. Dôležité bolo skočiť do odchádzajúcej vlny a rýchlo sa dostať na dno do 9 m, tam sme sa všetci počkali a hajde na obhliadku jaskýň. Dole bolo vidno úhorov, ktorí mali svoje obydlia v pieskovom dne. Po 2 hod. oddychu a naobedovaní sme sa ponorili do 3 za sebou nasledujúcich laguniek, ktoré pripomínajú 3 navzájom pospájané bazény, v ktorých som mal pocit, ako keby som plával v akváriu. Okrem chobotníc a barakúd som tu videl papagájovité ryby, ako si pochutnávajú na tvrdých koráloch. papagáj
Bells Blue Hole Na piaty deň bola pre nás prichystaná zlovestne známa lokalita Blue Hole a Bells (Modrá diera a zvony). Tieto najsevernejšie lokality sú posledné kam sa dá dostať na džípe, ďalej na lokality Ras abbu Galun to je možné len na chrbte ťavy. Tieto dve lokality nie sú preplnené potápačmi, lebo tu sa už nedá dostať klimatizovanými autobusmi, ktoré na presun využívajú hlavne Nemci. Lokalita Bells je vzdialená 50 m od Blue hole a cestou k nej sme museli prejsť okolo symbolického cintorína s pamätnými tabuľami potápačov. Títo potápači precenili vlastné sily a navždy ich pohltili nedozerné hlbiny modrej diery. A preto pozor na vec ! Do 30 a hlbšie ani meter. Vstup do Bells je vlastne skokom do pukliny v skale o šírke 1 m a cez komín rovno do 30 m, odtiaľ popri stene cez preliačinu v 12 m sme v Blue Hole. Po preplávaní celého obvodu diery hop a von do pelešiarne na obed a pripraviť sa na ponor do útrob diery. Keď sme odpočívali na brehu, tak skupina slovenských technických potápačov robila prienik na úroveň 105 m v Blue Hole. Pri kamerovaní zosnímali aj mŕtve telo Barbory Delinger, ktorá má svoj hrob v hĺbke cez 100 m. Po výdatnom egyptskom obede a primeranom oddychu rýchlo sa obliecť a šup do diery. Zostúpili sme na úroveň 25 m a pár krát sme špirálovito oboplávali celý obvod diery. Pri pohľade do nekonečných hĺbin nám po chrbte prebehol mráz a začal nás pokúšať tunel v 55-60 m. Ale to už je šité na ponor s trimixom a nie so vzduchom, tak možno nabudúce ... Pri ceste späť som rozmýšľal o diere, ale aj o zajtrajšom potápaní v národnom parku Ras Mohammed.
Prípravy na túto akciu začali už večer, keď sme o 10 hod. vyrazili mikrobusom do prístavu v Sharm-el-Sheikhu, nalodiť fľaše, výstroje a hajde spať. No lepšie miesto na spanie, než na hornej hornej palube priamo pod nočnou oblohou neexistuj. Ráno o 5.hod. kapitán natočil loď a pred nami bolo pár hodín cesty k vraku lode Thistlegorm. Pre veľké vlny na mori sme Thistlegorm vymenili za vrak drevenej lode Dunraven. V roku 1786 pri ceste z New Castlu do Bombaja tu stroskotala a odvtedy tu odpočíva dnom hore. Na povel Divemastera Atilu sme všetci naraz naskákali do vody a poďme dolu. Po 10 min hľadania vraku sme sa vynorili, Atilovi to akosi nevyšlo...ďalších 30 min sme strávili na hladine v 2 m vlnách mávaním na našu loď, konečne si nás všimli a prišli po nás. Druhá skupina mala viac šťastia, vrak našli na prvý pokus. Po krátkom oddychu a výmene fliaš sme boli znovu pripravený na ponor, ostali sme už len traja, lebo ostatní boli po nerovnom boji s vlnami vyčerpaní. Tento krát som už pri vstupe do vody zazrel vrak a davaj k nemu. Spravili sme obhliadku vraku zvonku aj zvnútra. Trochu sme to pretiahli, lebo nám naskočila krátka dekompresia. Tretí ponor sme urobili na Yolanda a Shark Reef (Yolanda útes a Žraločí útes). Táto lokalita je známa silným podmorským prúdom. Keď sme naň narazili, tak sme sa všetci pritlačili čo najviac k útesu a dopredu sme sa pohybovali iba priťahovaním za skaly. Medzi týmito útesmi bol na dne náklad stroskotanej lode, ktorá prevážala množstvo vaní, záchodových mís a umývadiel. Na žraloka sme bohužiaľ nenatrafili. Ponor sme ukončili poskladaním sa do tureckého sedu a vhupnutím do prúdu, to bola jazda .... Posledný ponor z lode bol v korálových záhradách na lokalite Ras Ghzany. Tu k videniu boli exemplárne kusy napoleonov a tuniakov, ako všade v parku. Večer sme sa unavení po celodennom potápaní vrátili do Dahabu. Na posledný deň boli naplánované už iba plytké ponory na Canyon a Islands, pretože väčšina skupiny v utorok odlietala späť na Slovensko. Tak to bol prierez týždňového potápania, keďže ja som tu bol 4 týždne, tak takýchto turnusov som absolvoval s určitými obmenami ešte 3-krát.

vrak lode Thistlegorm

Zaujímavou obmenou bol ponor na vrak lode Thistlegorm, ktorý mi s 1. turnusom nevyšiel kvôli vlnám. Thistlegorm bola britská zásobovacia loď, ktorú pri ceste do severnej Afriky potopila jedna presne zhodená bomba do muničného skladu na 1. palube. K tejto tragickej udalosti došlo v októbri 1941. Pri prvom ponore som si dôkladne prezrel vrak zvonku, kde na palube bolo vidno poskladané lietadlo, vagóny a ďalší vojenský materiál. Na dne bola voľne pohodená lokomotíva a kusy trupu lode. Druhým ponorom sme preskúmali vnútorné paluby, na ktorých sa nachádzalo veľké množstvo čižiem, munície, náklaďáky s motorkami na korbe, železničné vozne a ďalší vojenský materiál. 

Popri potápaní som si spravil aj turistický výlet do stredu Sinajskej púšte. V jeden deň som vyšiel na horu sv. Kataríny (2850 m n.m), tam som si prezrel pravoslávnu pustovňu a rozostrieľané pozostatky vysielača. K videniu boli aj podzemné bunkre obohnané ostnatým drôtom a na zemi plno prázdnych nábojníc, pozostatky izraelskej okupácie Sinaja. Pár hodín som si pospal, počkal na západ slnka a večer o 20:00 som začal šľapať dolu. V širokom okolí nebolo ani jedinej ľudskej nohy iba šum skalistej púšte. Pred polnocou v úplnej tme som sa dostal do údolia a začal stúpať na ďalšiu horu sv. Mojžiša (2280m n.m). Pred vrcholom som si u šatrikaroch dal beduínsky čaj a najedol som sa pity s džemom. Hodinu po polnoci som sa spokojne uložil na spánok. Ten netrval dlho, lebo od 3.hod, o mňa stále zakopávali ďalší turisti, ktorí si tu prišli pozrieť východ slnka. Slnko vyšlo presne o 6:00, bolo to pekné, keď sa spoza hôr v diaľke vynorila žeravá guľa. Vtedy väčšina zašomrala, že "sun rise" jakeby nevedeli povedať, že "soľnce v´chodit", lebo 90% z nich boli Rusi. Dole som sa vydal po schodisku, ktoré malo 3330 schodov, a to už ma po predchádzajúcom dni a noci riadne dorazilo... Dole v údolí bol grécky pravoslávny monastyr sv. Kataríny (1570m n.m), tak som počkal do 9.hod. aby som si ho prezrel aj zvnútra. Potom nazad do Dahabu a poriadne sa vyspať. Tak nasledovali ďalšie dva týždne plné potápanie, spolu 48 ponorov a 33 hodín strávených pod vodou. Stálo to za to a ak bude možnosť, tak hneď som tam jak na koni.....kandy

bottom corner